Ovídius Faust (1896 –1972), archivár a múzejník

Historické osobnosti
25. Juni 2020

Život a profesijné aktivity archivára a múzejníka Ovídia Fausta (1896 – 1972) sú spojené v 20. storočí s mestom Bratislava naprieč troch režimov. Do kľúčových pozícií v mestských inštitúciách archívu a múzea sa dostal v zložitom historickom období prevratných štátoprávnych zmien zániku monarchie a vzniku Československa. Považujeme ho za starousadlíka „Prešporáka“ (Pressburger), aj keď sa narodil 1. októbra 1896 v dedine Edelsthal v Burgenlande (dnes Rakúsko). Bol nositeľom dvojnásobnej identity (nemecko- maďarskej), aj keď si dôrazne v osobných dokumentoch a pri sčítaní obyvateľstva uvádzal nemeckú národnosť.

Preukaz O. Fausta z vojenskej intendantúry, 1918. Zdroj: Pozostalosť Ovidia Fausta a fotoarchív MMB

Vysokoškolské vzdelanie absolvoval v čase prvej svetovej vojny vykonávaním odborných skúšok vo Viedni (štúdium histórie a dejín umenia ukončené doktorátom z filozofie)  a v Budapešti skúškami z archívnictva a knihovníctva, ukončené doktorátom práv. Okrem materinského jazyka – nemčiny, ovládal maďarčinu, latinčinu, čiastočne francúzštinu.  Absolvoval aj požadované kurzy (česko)slovenčiny.

Do služieb mesta bol prijatý v roku 1919 ako zamestnanec mestského archívu a v roku 1920 nastúpil  do mestského múzea. Vedecké ústavy mesta Bratislavy (spojenie archívu, knižnice a múzea) sa sformovali pod jeho vedením v roku 1923.  Činnosť múzea sa usiloval nasmerovať k vlastivednému profilu a dokumentovať región Bratislavy a okolia z historického a kultúrneho vývoja.

Svoju profesiu archivára a múzejníka zužitkoval v bohatej publikačnej činnosti nielen vedeckými, ale aj populárno-náučnými článkami o histórii mesta (napríklad na stránkach novín Pressburger Zeitung, Grenzbote, Slovenský denník, ale aj v úradnom časopise Zprávy mesta Bratislavy). Najvýznamnejšími jeho prácami z archívnych prameňov sú Súpis erbových listín zemianskych a Zo starých zápisníc mesta Bratislavy. Významná bola aj jeho edičná činnosť na pôde mesta, napríklad zostavil Ročenku vedeckých ústavov mesta Bratislavy, viacerých sprievodcov mestom a pod.

O. Faust – prednosta Vedeckých ústavov mesta Bratislavy, 1932. Zdroj: Pozostalosť Ovidia Fausta a fotoarchív MMB

Angažoval sa členstvom v Matici slovenskej, Muzeálnej slovenskej spoločnosti a v Československej sociálno-demokratickej strane robotníckej. Bol aj členom Šafaříkovej učenej spoločnosti. O. Faust zostal kľúčovou osobnosťou Vedeckých ústavov mesta aj v období Slovenskej republiky (1939 – 1945). Angažoval sa na všetkých úsekoch kultúrneho oddelenia mesta ako jeho vedúci predstaviteľ a podieľal sa na kultúrnej politike mesta, ale aj celého štátu. Podstatnú zložku jeho aktivít tvorila opätovne publikačná a edičná činnosť.

Zviditeľňoval nielen históriu Bratislavy, ale celého Slovenska s akcentom na architektonické a kultúrne dedičstvo nemeckého obyvateľstva Slovenska. Napríklad Bratislava – Pressburg hlavné mesto Slovenska, Pressburg in der neuen Slowakei, Altes und neuen Bauen in der Slowakei.

O. Faust po vojne musel vysvetlovať preukázanú lojalitu režimu. Obhajoval sa tým, že vykonával len úlohy spojené s funkciou prednostu kultúrneho oddelenia. Pred blížiacim sa prechodom frontu začiatkom roka 1945 nedovolil odsunúť bohatý archívny materiál mestského archívu do Nemecka a zabezpečil jeho ochranu v pivničných priestoroch Starej radnice a Primaciálneho paláca.

Napriek tomu sa O. Faust po vojne ako občan, ktorý sa hlásil k nemeckej národnosti, nevyhol    diskrimináciám a útokom vo viacerých oblastiach: stratil zamestnanie a občianske práva,  zabavili mu majetok, vysťahovali ho z bytu na Klobučníckej ulici, spolu s manželkou Gizelou bol dočasne internovaný v zbernom tábore, obvinený bol z exponovania sa za fašistický režim a hrozil mu odsun. Zo služieb mesta ho prepustili už krátko po oslobodení (18. 4. 1945).

Faust a František Kraus na Dunajských veľtrhoch,1936. Zdroj: Pozostalosť Ovidia Fausta a fotoarchív MMB

Československé občianstvo bolo Faustovi a jeho manželke definitívne navrátené až v roku 1950. V obhajovacím listoch, v ktorých sa obracal na úrady, nepopieral, že sa hlásil k nemeckej národnosti, ale že nebol exponovaným Nemcom a nevystupoval proti záujmom Československej republiky. Pomôcť nadobudnúť stratené občianske práva a uzavrieť  komplikovaný naturalizačný proces mu pomohli dobrozdania spolupracovníkov, ale aj prehlásenia osobností kultúry, napríklad historikov Daniela  Rapanta, Branislava Varsíka, Vojtecha Ondroucha.

V tomto životne ťažkom období sa usiloval aspoň o dočasné zamestnania. Pôsobil ako poradca, odborný posudzovateľ, knihovník, archivár a kustód striedavo vo viacerých inštitúciách, ako boli Cirkevný umelecký ústav, Slovenská liga, antikvariát Steiner, Spolok sv. Vojtecha, Krajský archív Bratislava. Táto „bezprízorná“ etapa jeho života je výrečným svedectvom o nedôstojných pomeroch, ktorým boli vystavené osobnosti kultúry v rámci  konfliktu profesie a lojality v nových komunistických pomeroch.

Trvalejšie sa etabloval od roku 1955 v Krajskom, dnes Západoslovenskom múzeu v Trnave ako vedecký pracovník a fotograf. Vykonával výskum umelecko-historických pamiatok celého Západoslovenského kraja (napríklad Voderady, Piešťany, Leopoldov, Hlohovec a iné).

Publikačná činnosť Faustova v múzeu bola zameraná na témy z lokálnych dejín mesta (napríklad opevnenie mesta, stredoveká justícia a dejiny univerzity). Paradoxne od socialistického režimu, ktorý ho prenasledoval, získal ocenenia za prácu v slovenskom  múzejníctve: v roku 1965 Ministerstvo školstva a kultúry mu udelilo čestné uznanie za dlhoročnú a úspešnú kultúrnu a osvetovú činnosť a v roku 1968 Ministerstvo kultúry opätovne čestné uznanie za záslužnú a iniciatívnu činnosť v múzejníctve. Prácu v múzeu v Trnave ukončil v roku 1969 ako 73-ročný.

O. Faustovi sa dostlala profesijná satisfakcia z pôvodného zamestnania v Mestskom múzeu Bratislava. Vtedajší riaditeľ Šimon Jančo mu už v roku 1965 ponúkol miesto samostatného odborného pracovníka. Neúplné posledné dva roky života (1970 – 1972) prežil Faust v múzeu ako dokumentarista. Inštitúcia, ktorú kedysi rozvíjal, ho ešte krátko predtým (1968) prizvala na spoluprácu pri tvorbe jubilujúcej publikácii venovanej jej storočnici. Spolu s Ľudovítom Fuzákom analyzoval najstaršie dejiny múzea od vzniku až po 60. roky 20. storočia.

Faust po svojom návrate v Mestskom múzeu, 1971. Zdroj: Pozostalosť Ovidia Fausta a fotoarchív MMB

Samostatne sformuloval podiel zakladateľských osobností múzea  (J. Könyöki, A. Helmár, J. N. Batka, Š. Rakovský, E. Brég, J. Albrecht,  M. Györik). Verní svojej prešporskej identite, ale aj pamiatke zakladateľov múzea v 19. storočí (viacerí z nich podobne podarovali svoje zbierky múzeu) venoval svoju pozostalosť Mestskému múzeu Bratislava. Obsahuje okolo 9-tisíc zväzkov kníh.  Zastúpenie majú rukopisné diela, jeden kódex, inkunábuly pochádzajúce z knižnice Bratislavskej kapituly a iné vzácne diela. Súčasťou pozostalosti je aj umelecká zbierka a osobná pozostalosť, ktorá obsahuje dokumenty, korešpondencia, rukopisy prác, ale aj rôzny archívny materiál súvisiaci s jeho odbornými aktivitami. Súčasťou pozostalosti je fotografická zbierka okolo 10-sicí kusov, ktorá  je výsledkom fotografických aktivít Fausta.

Ovidius Faust patril k najkoncepčnejším osobnostiam v dejinách Mestského múzea  Bratislava v prvej polovici  20. storočia a rovnako bola prínosná aj jeho práca v mestskom archíve. Záslužná bola predovšetkým jeho organizačná a edičná činnosť na pôde múzea. Faust tvorivo dokázal rozvíjať myšlienky svojich predchodcov z čias monarchie. Previedol  múzeum z prvotného obdobia do nových čias bez zásadných zásahov do pôvodnej typológie zbierok. Múzeum chápal ako súčasť kultúry mesta a jeho modernity. Snažil sa o dôsledné zakotvenie zbierok v expozíciách  pri prezentácii dejín mesta a presadzoval úlohu múzea  v širších politických a spoločenských súvislostiach.

Budova Mestského múzea, 1924. Zdroj: Pozostalosť Ovidia Fausta a fotoarchív MMB

Štátoprávne zmeny v prvej polovici 20. storočia, nasledujúci tlak totalitných ideológií a  zmeny kultúrnych identít mesta zasiahli aj do aktivít múzea ako pamäťovej inštitúcie. Jeho profesiu historika poznačil predovšetkým lokálny patriotizmus, hrdosť na slávu   korunovačného a snemového mesta a viacznačná nemecko-maďarská identita vyplývajúca zo života v etnicky zmiešanom prostredí. Prinieslo mu to nevyhnutne strety a kompromisy s vládnucimi režimami a trvalo poznačili jeho osobnú integritu.

O. Faust menil a prispôsoboval svoju lojalitu režimu, v ktorom žil. Na každom poste ale záujem o históriu, architektonické pamiatky a ich dokumentácia vysoko prevyšovali „službu“ režimu, ktorú musel vykonať. Rezignáciu na historický výskum milovaného mesta Pressburg/Pozsony/ Bratislava mu nie je možné uprieť ani v tých najťažších časoch.

Elena  Kurincová

Unsere Unterstützer