Michael Bohnen a Bratislava: svetoznámy basbarytonista si pochutil na bratislavskej zmrzline

 Michael Bohnen (v úlohe konzula Madsena) a herečka Mia Mayová v televíznom seriáli Vládkyňa sveta, 1919.

Narodil sa v roku 1887 v Kolíne nad Rýnom, kariéru začal v roku 1910 v mestskom divadle v Düsseldorfe, odkiaľ bol v roku 1912 angažovaný do Kráľovskej (po roku 1918 Štátnej) opery v Berlíne. Disponoval mohutným hlasom na pomedzí barytónu a basu, navyše sa popri opere venoval aj športu, cvičil, boxoval, jazdil na koni. Nadobudnuté fyzické parametre uplatňoval aj pri kreovaní svojich postáv: vyhovovali mu dominantné typy, prostredníctvom ktorých opanoval celé javisko (napr. Wotan vo Wagnerovom cykle Prsteň Nibelungov či Hans Heiling v rovnomennej Marschnerovej opere). Jeho mužný zjav neušiel ani pozornosti filmových tvorcov, v rokoch 1919 – 20 sa preslávil v seriáli Vládkyňa sveta (Die Herrin der Welt), kde exceloval po boku hviezdnej Mie Mayovej v role hrdinského čínskeho konzula Madsena. Odvtedy bol v celej Európe považovaný za jeden zo symbolov mužnosti. Keď začiatkom roku 1921 s veľkou slávou hosťoval vo Viedni, naskytla sa príležitosť predstaviť ho aj publiku v Bratislave, kde v tom čase pôsobila koncertná agentúra Musa. Založil ju v roku 1920 agilný dramaturg nemeckého divadla Max Herzfeld, ktorý si dal za cieľ pozdvihnúť hudobný život Bratislavy na úroveň tradičných bášt umenia (Viedeň, Berlín). Ten sa mu spočiatku – aj keď s veľkými finančnými obeťami – darilo napĺňať. V sezóne 1920 – 21 si v Bratislave vďaka Herzfeldovej Muse rad-radom podávali kľučky významní svetoví hudobníci, napr. klaviristi Alfred Grünfeld, Moriz Rosenthal a Béla Bartók, sláčikové Rosého kvarteto, sopranistka Lotte Lehmannová, tenorista Alfred Piccaver, barytonista Georgij Baklanov, celý súbor Viedenskej štátnej opery (s dirigentom Franzom Schalkom a sopranistkou Elisabeth Schumannovou), Viedenská filharmónia (koncertovala dvakrát, pod taktovkami Franza Schalka a Richarda Straussa) a ďalší. Koncert Michaela Bohnena (29.3.1921 vo Veľkej sále Reduty, dnes Koncertná sieň Slovenskej filharmónie) mal byť jedným z vrcholov bohatej sezóny. Na Bohnena sa totiž tešili všetci a očakávali ho s veľkým napätím. Ak sa aj našiel niekto, kto ho nepoznal z opery, určite ho poznal z bratislavských kín ako konzula Madsena. Dostať Bohnena do Bratislavy nebolo vôbec jednoduché. Vo viedenskej opere hosťoval po niekoľko týždňov takmer každý večer a o jeho vystúpenia bol taký záujem, že – nadsadene – problém zohnať lístky mal aj samotný dirigent Richard Strauss, navyše sa okolo hviezdneho hosťa obšmietali aj iní impresáriovia, ktorí sa ho pokúšali zlákať na svoje koncerty.

Článok z novín Pressburger Presse informujúci o Bohnenovej návšteve Bratislavy v roku 1921.

Herzfeld okolnosti jeho príchodu popísal pomerne dramaticky: „Bohnen musel byť na tunajší koncert priamo unesený. Po dvoch mesiacoch márneho čakania na voľný večer sa mi z neho podarilo vymámiť nepremyslený prísľub, a hoci viedenská opera, ktorá bola v ťažkostiach z odrieknutia Slezaka a Jeritze (tenorista Leo Slezak a sopranistka Maria Jeritza, pozn. JV), prosila o náhradné hosťovanie, hoci známy impresário Preger uviedol v záujme uzatvoreného hosťovania v Budapešti do pohybu všetky páky, rachotiacemu automobilu pred hotelom Bristol Bohnen už nemohol uniknúť, a tak prišiel v poslednej chvíli.“ Podrobnejšie popísal predmetný proces Herzfeldov viedenský spolupracovník Artur Hohenberg poverený dojednať Bohnenov koncert v Bratislave. Ako vyplýva z jeho spomienok, žiadny Bohnenov únos sa nekonal, no dostať speváka do Bratislavy bolo skutočne mimoriadne náročné: „Snažím sa Bohnena presvedčiť, aby išiel na výlet do Bratislavy, ale spočiatku narážam na veľký odpor. Vyhlasuje, že nemá absolútne žiadny čas a že nechce spievať v zahraničí. Až keď ho presvedčím, že v Bratislave je prevažne nemecké koncertné publikum, a sľúbim mu aj veľmi prijateľný honorár v jeho národnej mene (marky), súhlasí, ale pod podmienkou, že cesta sa uskutoční autom, pretože sa nechce zapojiť do tlačenice v(o viedenskej, pozn. JV) električke. Odjazd z Viedne sme naplánovali na druhú hodinu.“ 

Aj keď sa podarilo vyhovieť Bohnenovým požiadavkám a získať ho pre koncert v Bratislave a odjazd z Viedne bol naplánovaný v dostatočnom predstihu, Bohnen napokon plánovaný začiatok koncertu (19:30) nestihol. Pokračovanie Hohenbergových spomienok je dokumentom praktických prekážok, na ktoré doboví organizátori koncertov narážali: „Naše pasy ešte o pol (druhej) nie sú v poriadku, naháňam sa autom na české vyslanectvo a vďaka ústretovosti tajomníka vyslanectva doktora Peterku, ktorý je umelcom vždy nápomocný, dostávame víza včas. O pol tretej som v Bristole, aby som vyzdvihol Bohnena, prosí o pár minút trpezlivosti, jeho manželka, ktorú nevidel šesť týždňov, sem má prísť berlínskym vlakom. Bohužiaľ, vlak má veľké meškanie, čakáme v hotelovom foyer, Bohnen nadáva na nedochviľnosť vlakov a pomalosť vybavovania batožiny vo Viedni. (...) O niekoľko minút neskôr prichádza pani Bohnenová a obaja manželia sa srdečne pozdravia. O štvrtej hodine konečne opúšťame hotel, cestujeme za krásneho počasia cez Simmering a Schwechat.“ Auto sa Bohnenovi spočiatku zdalo pomalé (pochválil sa, že na svojom vlastnom aute dokáže dosiahnuť rýchlosť až 120 km/h), no postupne sa mu zlepšila nálada, kochal sa prírodou, rozprával o svojom pôsobení vo filme a v opere („Som hrdý na to, že som individualita a každú úlohu si robím podľa seba. Vôbec ma neteší, keď mi niekto lichotí: „Ty si druhý Šaľapin.“ Ja som prvý Bohnen!“), chválil svojich speváckych kolegov, porovnával berlínsku a viedenskú operu. V družnom rozhovore dorazili na hranice, ktoré síce prekročili bez problémov, ale tie prišli takmer vzápätí: „Dôstojníkovi hovorím, že naspäť budeme cestovať v noci. Krúti hlavou a hovorí, že to neprichádza do úvahy, pretože hranica je od desiatej do piatej ráno zatvorená. Bohnen však musel na druhý deň skoro ráno odísť do Budapešti. Nakoniec sa mi podarí presvedčiť službukonajúceho úradníka, aby súhlasil so spiatočnou cestou v noci.“

Mestská Reduta (Zbierka Juraj Horváth).

Na československej strane prestúpili do auta, ktorým ich prišiel vyzdvihnúť Herzfeld. To ešte netušili, že o chvíľu ich čaká najnáročnejší úsek prepravy. Podľa Herzfelda sa proti nim „sprisahali automobiloví bohovia“, čo vysvetlil Hohenberg: „Sotva 300 metrov od hranice musíme zastaviť, porucha, ďalej nemôžeme ísť. Tableau! Situácia je zložitá, koncert sa má začať o pol ôsmej, teraz je pol siedmej a my sme ešte 12 kilometrov od Bratislavy.“ Reakciu Bohnena na vzniknutú situáciu popísali jeho spoločníci úplne opačne. Podľa Hohenberga „sa zahalil do hlbokého ticha a zjavne je veľmi rozrušený“, podľa Herzfelda „nebolo v ňom ani stopy po nepokoji. Ba keď okolo trištvrte na sedem stálo auto s poruchou na verejnej vozovke, trilkoval si pre seba vtipné pasáže, akoby ani nemal o pol hodiny stáť vo fraku na koncertnom pódiu.“ Nech to bolo tak či inak, v dobe bez mobilov nešťastnú spoločnosť zachránilo okoloidúce auto, po ktorom do Bratislavy poslali odkaz, aby ihneď k hraniciam vypravili náhradné auto. To skutočne okolo štvrť na osem aj dorazilo a Bohnena urýchlene odviezlo do paláca Dionýza Trebitscha (Georgievitsov palác, Panenská 11), ktorý ako vyhlásený milovník umenia považoval za česť speváka hostiť. V paláci Bohnen v chvate použil toaletu a občerstvil sa (šunkový chlebíček, čaj) a o štvrť na deväť už stál na pódiu v Redute. Kým sa tam však dostal, musel sa predrať zástupmi obdivovateľov, ktorí sa zhromaždili tak pred palácom, ako aj pred Redutou. Bohnen spôsobil v Bratislave nefalšovaný ošiaľ, čo neušlo Herzfeldovi, ktorý s istou dávkou irónie a trpkosti v článku s nadpisom „Konzul Madsen v Bratislave“ upozornil na to, že Bohnen je známejší viac ako herec než ako spevák: „Je iste smutné, že jeden z najväčších spevákov našich čias nevďačí za svoju svetovú slávu umeleckým kvalitám, ale postave, ktorú stvárnil vo filme a ktorá od neho vyžadovala len veľa podmaňujúcej láskavosti a herkulovskej fyzickej sily – ale pisateľ fejtónu je závislý od toho, aby zaujal viac čitateľov, a preto je na čele týchto riadkov namiesto Michaela Bohnena možno populárnejšie meno konzula Madsena. (...) Bolo by viac než sebaklamom pripisovať zástup mladých dám, ktoré sa vrhli na umelca vyskakujúceho z auta, aby ho videli zblízka, alebo hrdosť šoféra, ktorý sa všetkým kolegom chválil, že viezol Michaela Bohnena, na účet predstaviteľa Wotana a Mefista.“ Vzhľadom na uvedené je preto pochopiteľné, že publikum trištvrtehodinové meškanie umelcovi rado odpustilo a nadšene ho privítalo s očakávaním, čo „konzul Madsen“ zaspieva.

 Úvod fejtónu Maxa Hezfelda v novinách Pressburger Zeitung o návšteve "konzula Madsena" v Bratislave.  

Bohnen si pre svoj bratislavský koncert zvolil piesne od J. Brahmsa a C. Loeweho a árie z niekoľkých opier, z nich vynikla Wotanova rozlúčka z Valkýry R. Wagnera. Publikum Bohnena (či konzula Madsena?) búrlivo vyvolávalo a nútilo ho takmer každé číslo opakovať. Tomuto dojmu podľahli aj niektorí kritici, ktorí v tomto duchu koncipovali svoje recenzie. Denník Grenzbote uviedol: „Michael Bohnen nie je ani tvorca, ani analytik, Brahmsove piesne a Loeweho balady spieval s prirodzenosťou, a keď spieval Marschnerovu Pieseň lásky z „Hansa Heilinga“ a Wotanovu rozlúčku s Brünnhildou, démon Heiling a potom boh Wotan akoby živo stáli pred nami, mohutní a obrovskí, akoby odliati z bronzu. To hovorí za všetko a my veríme, že Michael Bohnen dnes nemá na nemeckom javisku, nie, na celom svete, žiadneho rivala. Keď počujete Bohnena, všetci velikáni od Baklanoffa až po Saleschiho sa rozplynú v nič.“ Racionálnejšia hudobná kritika si však všimla aj jeho niektoré nedostatky, vyplývajúce najmä z toho, že pri koncertnom podaní operných árií nemohol uplatniť svoje herecké umenie, ktoré bolo jednou z dôležitých súčastí jeho prejavu. Referent v denníku Hiradó ho napríklad nazval neohrabaným okuliarnatým obrom: „Prvý dojem, ktorý urobil „v civile“, je trochu iluzórny. Je to okuliarnatý obor, ktorý kŕčovito stíska a sotva zdvihne oči od nôt. Jeho krátkozrakosť ho robí neohrabaným.“ Túto myšlienku vo svojej recenzii v denníku Pressburger Zeitung diplomaticky rozvinul samotný Herzfeld, ktorý v Bohnenovej statickosti videl zámer: „Skutočne by sa dalo povedať, že snaha vyhnúť sa čo i len náznaku vtieravosti je pre Bohnena v koncertnej sále priamou prekážkou. Úmyselne sa zdržiava toho, aby odhalil čokoľvek zo svojich hlbokých hereckých schopností, a zdržiava sa akejkoľvek mimiky – účinok by mal vyvolať len samotný spev. Ak sa k tomu pridá skutočnosť, že aj najmenší náznak sentimentálnej mäkkosti sa zdá byť pre jeho mladistvú germánsku povahu nemužný, pochopíme, že sa na koncertnom pódiu musí presadzovať len postupne.“ Súčasne dodal, že kvôli svojmu maskulínnemu zjavu je pre Bohnena veľmi dôležité vhodne zvoliť repertoár, čo sa mu v zásade aj podarilo: „Musí si totiž povedať: ja, športovec, stelesnenie sily, nesmiem robiť to, čo robia iní; nesmiem plakať, nesmiem byť citlivý, nemôžem spievať Schuberta ani Schumanna. Brahmsove piesne, drsného a prostého charakteru (...) sú moje piesne, rovnako ako mužné, bojovné balady Löweho. Keď táto mužská vážnosť začne spievať o démonickej láske Hansa Heilinga, alebo hovorí o rozlúčke Wotana, ktorý drví svoju lásku v srdci (...) vtedy je doma, vtedy našiel umelecké dielo, ktoré mu zodpovedá. Orgán tohto spevu je taký jedinečný...“ Svoju úvahu zakončil ironickým podpichnutím publika: „Naše publikum bolo nadšené. Dokonca aj tí, ktorí čakali, že zdvihne auto z priekopy alebo nechá visieť najmenej dvoch Číňanov za vrkoče, boli unesení týmto prazdrojom hlasovej sily.“

Veľká sála Reduty, dnes Koncertná sieň Slovenskej filharmónie (Zbierka Juraj Horváth).

Na konci koncertu ovácie nemali konca-kraja a Bohnen musel ujsť zadným východom, aby sa vyhol početným lovcom autogramov. Uveličený zamieril do paláca na Panenskej ulici, kde na jeho počesť vystrojil Dionýz Trebitsch večeru za účasti bratislavskej spoločenskej smotánky. Podľa Hohenberga: „Večera je úžasná, v tomto dome, ktorého celá atmosféra vyžaruje láskavú pohostinnosť, sa cítime neopísateľne príjemne. Tokajské vína šumia, krásne ženy sa usmievajú, máme tú najúžasnejšiu náladu...“ Bohnenovi večera veľmi chutila a dobre sa cítil aj v umeniamilovnej spoločnosti, v kruhu ktorej viedol uvoľnené rozhovory. Zapôsobil aj na prítomných novinárov, či už svojou bezprostrednosťou, inteligentným šarmom, alebo chuťou do jedla. Podľa Herzfelda mal Bohnen „dobrotivú dušu“, bol „vzorom v láske, s akou sa pozerá na svoje okolie“ a vzbudzoval dojem, že je „rovnako hodnotný človek, ako aj umelec.“ Podľa referenta v Hiradó bol Bohnen „milý, bezprostredný človek; má zmysel pre humor, je skromný a rozhodne radšej hovorí o svojej filmovej práci ako o hudbe. Veľa športuje; venuje sa všetkým druhom športu, je hrdý na svoju veľkú silu a zdá sa, že má priame pokyny od svojho krajčíra, aby čo najviac exponoval svoje široké ramená. (...) Jeho láskavé, dobrotivé oči a nenáročnú povahu si všetci okamžite obľúbia. Stravuje sa s veľkou, zdravou chuťou do jedla; chváli dobré veci, dobré maďarské vína a päťkrát si vezme cukrovinky. „Es schmeckt herrlich", (chutí to znamenito, pozn. JV) hovorí presvedčivo a s detskou radosťou si berie čerstvú porciu.“ Okrem športu a hudby viedol kvalifikovaný dialóg aj o umení: „...miluje obrazy, má 170 dobrých, takmer výlučne moderných obrazov, celú malú výstavu. Chcel byť sochárom. S vrelou odbornosťou si prezerá majestátnu sochu matky od majstra (Jozefa Arpáda) Murmanna. Povzdychne si: Ah! wenn ich doch mehr Zeit hätte! (Ach, keby som len mal viac času! pozn. JV)“ Času naozaj nebolo nazvyš, už o šiestej ráno odchádzal autobusom z Viedne do Budapešti a medzitým sa chcel ešte stretnúť s manželkou – tá netušila, že manžel v deň jej príchodu odchádza do Bratislavy a problémy s pasom jej zabránili, aby ho sprevádzala; rovnako ju nemohol vziať so sebou ani do Budapešti. Preto sa (podľa Hohenberga) „len s ťažkosťami rozhodujeme, že sa o jednej hodine rozlúčime s týmto pohostinným domom.“ Bohnen, nadšený prijatím (a večerou) sľúbil, že sa do Bratislavy vráti: „Dovidenia na jeseň!“ kričí Bohnen.“ Spolu s Bohnenom a Hohenbergom sa autom do Viedne zviezol aj klavirista Paul Breisach, ktorý Bohnena sprevádzal počas koncertu: „Cesta domov ubieha rýchlo za živého rozprávania, bez problémov prekračujeme hranice a prestupujeme do auta. Len raz sa Bohnen zľakne, keď tesne pred autom prejde cez cestu veľká kuna a poverčivý vodič v ňom si povie: „To určite spôsobí ďalšiu poruchu.“ Našťastie sa mýli, všetko ide hladko. „Decká,“ povie zrazu Bohnen, „tá zmrzlina na večeri bola úžasná, dal som si z nej štyrikrát.“ – „Prepáčte,“ povie kapelník Breisach, „náhodou som sa pozeral. Bolo to päťkrát.“ „No a?“ povie Bohnen sucho, „je možné, že keby som sa nehanbil, rád by som si dal aj po šiestykrát.“

Je pravdepodobné, že zmrzlina bola jedným z faktorov motivujúcich Bohnena dodržať svoj sľub. Do Bratislavy sa skutočne vrátil, síce nie hneď na jeseň, ale v zime – 20.1.1922 absolvoval ďalšie vystúpenie vo Veľkej sále Reduty. Situácia však už bola oproti prvému koncertu odlišná. Napriek tomu, že ho v Bratislave znova očakávala pomerne početná fanúšikovská základňa, záujem o jeho osobu už zďaleka nebol taký veľký ako v predchádzajúcom roku, čo je možné odôvodniť poklesom jeho filmovej popularity a zameraním širšieho publika na iné senzácie (neskôr v roku 1922 Bratislavu navštívili napr. herecké hviezdy Paul Wegener a Henny Portenová, ktoré spôsobili obdobný ošiaľ ako Bohnen v roku 1921), ako aj štýlom spevu, ktorý bratislavskému publiku až tak nekonvenoval. Nekonala sa ani večera u Trebitscha v Georgievitsovom paláci, keďže podľa spomienok Herzfelda bol ubytovaný v nemenovanom hoteli, pravdepodobne v Carltone, kde bývali aj iní hudobníci hostení Musou: „Keď som s ním prechádzal cez ulicu, ľudia si mysleli, že som si najal zápasníka, pretože vtedy veľmi populárny basista držal hornú časť tela typickým spôsobom svalnatých hrdinov. Nenechal však obyčajných okoloidúcich, aby ho dlho obdivovali, a radšej sa stiahol do nefajčiarskej hotelovej izby (...), kde som len ja mohol dýchať rovnaký vzduch ako on. Bohnen bol nadšeným fanúšikom boxu už vtedy, v čase, keď sme o tomto športe takmer nič nevedeli. Chcel som sa s ním rozprávať o hudbe a talianskych speváckych metódach, ale on mi urobil prednášku o tom, že box je najušľachtilejšie a najlepšie fyzické a duševné cvičenie. Svoju prednášku predniesol s takým nadšením, že zrazu začal kašľať a úzkostlivo si kontroloval hlas, či nie je príliš namáhaný!“ Bohnen do programu tohto koncertu zvolil piesne F. Schuberta, J. Brahmsa a C. Loeweho a ukážky z opier R. Leoncavalla, G. Verdiho, J. Offenbacha a R. Wagnera. Atmosféra koncertu však už podľa Herzfelda nebola taká srdečná ako po prvý raz a spevák svojím výkonom nepresvedčil: „Na koncerte, ktorý nasledoval, bola nálada prekvapujúco vlažná. Bohnen je totiž hlasový kolos, z jeho hrude sa dvíha organ plný hlbokých tónov, ale severonemecká strohosť jeho práce s hlasom sa nášmu publiku, ktoré je zvyknuté na zamatové, mäkké orgány, príliš nepozdávala. Počúvali sme ho s rešpektom, aký sa preukazuje hlasovému zázraku, ale pri jeho piesňach a áriách sme sa veľmi nezahriali: svoje veľké úspechy totiž dosiahol na javisku, kde aj fyzicky ovláda priestor.“ Veľmi konkrétny bol hudobný kritik denníka Pressburger Tagblatt: „Pán komorný spevák Bohnen platí za hlasový fenomén. Prvýkrát som ho počul predvčerom. Obrovská reklama, ktorá mu predchádzala, zvýšila moje očakávania na maximum. Jeho barytón má zmyselnú nádheru a démonickú silu, ktorá nemá obdoby. Pokiaľ ide o hlasovú kultúru mladého umelca, asi bude potrebovať ešte veľa korekcií. Tento orgán, tak bohato obdarený prírodou, by sa mal zbaviť aj niekoľkých zlozvykov. Bohnen je skrz-naskrz nemecký spevák. Prelínanie slov však zjemňuje, zoženšťuje a feminizuje germánsky spôsob reči a spevu. Jeho márnivé dychové experimenty, výbušné crescendá pripomínajúce taliansku provenienciu naozaj pôsobia ako naivita, ktorú by človek rád postrádal u takého silného talentu, akým je. Mimochodom, Bohnen sa zdá byť umelcom, ktorého inšpiruje ambícia robiť všetko čo najviac inak ako ostatní, a výsledkom tejto snahy sú nevkusné veci. Leoncavallov prológ z „Komediantov“, Verdiho monológ z „Rigoletta“ a ária z „Hoffmannových poviedok“ nás vlastne sklamali. Až pri Jagovom kréde z Verdiho „Othella“ a šialenom monológu z „Majstrov spevákov“ sme si uvedomili, že ide o talentovaného speváka, ktorý sa čoskoro stane jedným z prvých. Zdá sa však, že piesne nie sú Bohnenovou doménou. Operný spev, javisko, by však v Bohnenovi malo mať majstra.“ Podobné výhrady mal aj kritik Slovenského denníka, ktorý okrem toho upozornil na rozpor medzi operným a koncertným prejavom Bohnena, viditeľný už počas prvého koncertu: „Koncert (...) bol dôkazom toho, že javisko a koncertné pódium sú dva celkom rôzné svety a že úspech na jednom nezaručuje vždy rovnakého úspechu na druhom. Michal Bohnen má iste bas-baryton, aký počuť zriadkavo: úžasná sila, neobyčajný rozsah všade vzácne vyrovnaného hlasu, príjemná, pekná barva, ďalej dramatický prednes i konečne pekná postava – to všetko vysvetľuje jeho znamenité úspechy na javisku i jeho svetové meno. Na koncertnom pódiu mnohé z týchto vlastnosti sú zrovna na prekážku. (...) Tiež nepresná a málo jasná vokalizácia Bohnenova javí sa viac pri koncertnom speve, kde niet gesta ani dejového podkladu. Preto boli by sme bývali radšie Bohnena počuli na našom divadle...“

Bohnen zrejme už viac Bratislavu nenavštívil. Ešte v roku 1922 odišiel z Európy a 12 rokov pôsobil v Metropolitnej opere v New Yorku a v Teatro Colón v Buenos Aires. Po návrate do Nemecka sa stal sólistom a neskôr aj intendantom Nemeckej opery v Berlíne. Po druhej svetovej vojne bol funkcie zbavený v dôsledku krivého obvinenia z podpory nacizmu a aj keď bol v roku 1949 rehabilitovaný, v roku 1951 sa zo zdravotných dôvodov stiahol zo scény. Zomrel 26. apríla 1965 v Berlíne. Aj v Bratislave sa situácia na poli organizácie koncertov zmenila. Herzfeld aj napriek veľkému úsiliu zakrátko narazil na limity malého mesta s výrazne menším okruhom publika ako mala Viedeň či Praha. Navyše, mnoho Bratislavčanov začalo uprednostňovať iné formy kultúrneho vyžitia, ktoré po 1. svetovej vojne vystúpili do popredia (rozhlas, gramofón, kabaret). Koncerty tak boli pre Herzfelda čoraz viac stratové, na čo sa snažil začiatkom roka 1922 reagovať angažovaním zahraničných spolupracovníkov a premenovaním Musy na Thaliu, od čoho si zrejme sľuboval zjednodušenie pomerne komplikovaného procesu zazmluvňovania umelcov. Tento ťah však nenaplnil jeho očakávania a postupne bol nútený počty koncertov radikálne znižovať, až jeho agentúra celkom zanikla.

Operné árie v podaní Michaela Bohnena.

Dva koncerty Michaela Bohnena v Bratislave sú dôkazom o tom, že aj Bratislava máva vo svojej histórii obdobia živého styku s aktuálnymi svetovými hviezdami, no aj o tom, že si ich vzhľadom na svoje limity nedokáže dlhodobo udržať, ďalej o tom, že bratislavské publikum nekriticky prijímalo dobové trendy, no súčasne v meste existovalo odborné hudobné zázemie, ktoré dokázalo identifikovať a artikulovať tak kvality, ako aj slabé stránky umelcov bez ohľadu na ich slávu. Napokon poskytujú cenný pohľad do zákulisia dobového organizovania koncertov, pri ktorom museli usporiadatelia prekonávať rozmanité prekážky.

Ján Vyhnánek