Janči Németh výrazne formoval kolorit mesta

Kariéru operného speváka otvoril začiatkom 20. storočia v divadelnej spoločnosti Ignáca Krecsányiho v Budapešti a Temešvári. V tom čase dokonca vystupoval na scéne budapeštianskeho Ľudového divadla (Népszínház) spoločne s primadonou Lujzou Blahou, na čo bol po celý život hrdý. Disponoval krásnym tenorom, no keďže mal nízku pracovnú morálku a svojráznu povahu, jeho kariéra od začiatku pozvoľna upadala. Nestal sa sólistom, ale zboristom a z Budapešti sa presunul do divadla v Szegede. Odtiaľ sa do Bratislavy, vtedajšieho Prešporka, presťahoval údajne po hádke s jedným kolegom, ktorého uhryzol do ruky tak, že mu ju museli amputovať. V Bratislave sa spočiatku živil ako zborista maďarského divadla. Podľa redaktora denníka Grenzbote Eugena Holleho „spieval ako boh, spieval ako Caruso. Mal hlas, ktorý mohol konkurovať Fletovi, orgán široký a silný ako bombardón, srdce široké, vnímavé a mierne. Tento hlas burácal zo zboru opery Rigoletto, zo zboru Traviaty tak, že (...) každý, kto sedel v hľadisku, musel vedieť, že je to hlas Jančiho, ktorý nebol nikým iným ako obyčajným zboristom, ale keby bol chcel, keby bol našiel mecenáša, bol by sa stal veľkým. Ale Janči nikdy nehľadal mecenáša. Stačil mu „špricer“, ktorý mu zaplatili vo vinárni, šesťriadková noticka o svojich vlastných koncertoch v slovenskej provincii, stačilo mu, že ho oslovovali „majstre“. Bol niekto, kto spieval pre vlastné potešenie. Niekto, komu sa piesne z hrdla zdali byť na nezaplatenie, a preto ich spieval bez rozdielu každému, kto ich chcel počuť, a prednášal árie, ktoré, keď si dal do nosa potrebné množstvo alkoholu, zneli, akoby ich preniesol zo Scaly do zadymenej miestnosti vinárne.“ Podľa mestskej legendy dokonca jedného dňa rozoslal pozvánky, že v Redute vystúpi druhý Caruso. Početné obecenstvo prišlo na predstavenie, no druhý Caruso spieval iba za kulisami. V trinástich rečiach spieval obľúbené operné árie, ale neopovážil sa vystúpiť na javisko. Zrazu však niekto z obecenstva skríkol: „Janči, poď von, aj tak vieme, že si to ty!“ Obľúbený spevák vlastnil veľkú zbierku autogramov, obsahujúcu podpisy mnohých veľkých umelcov, ktorí v tom čase vystupovali v Bratislave (napr. Pablo Casals, Miguel Fleta). Janči ku každému z nich pristúpil, uklonil sa a jednoducho povedal: „Pán kolega, dovoľte mi, komorný spevák Németh, požiadať vás o malú láskavosť.“

Janči Németh na karikatúre

Jeho svojrázna žoviálnosť sa prejavovala aj vo zvyku navštevovať svojich priateľov skoro ráno a „vyspievať“ ich zo spánku zvučnými áriami. Nebolo proti tomu žiadnych námietok, pretože sa ho dobre počúvalo. Noviny zachytili aj humornú epizódu, ktorá sa odohrala v roku 1932 v budove policajného riaditeľstva na Špitálskej ulici: „Predvčerom mal meniny ľadový muž Pankrác, ktorý sa po maďarsky volá Pongrácz. Šéf kriminálneho oddelenia miestnej polície vrchný radca Pongrácz sa tiež volá Pongrácz, avšak doktor Gustáv Pongrácz. Práve na Pankráca prišiel známy ľudový spevák Janči Németh za vrchným strážmajstrom dr. Pongráczom v „plnej paráde“ a požiadal ho, aby ho pustil dnu. Starý bohém sa čoskoro objavil pred policajným šéfom, ktorý ho prijal s dobromyseľným úsmevom. „No, čo sa deje, Janči?“ Nato náš Janči Németh zaujal pozíciu, zrazil podpätky a povedal: „Dovoľte mi, aby som vám zaželal všetko najlepšie k vaším cteným meninám!“ Hlavný strážmajster sa naňho udivene pozrel, potom mu to došlo a srdečne poďakoval. Musel prísť Janči Németh, aby si uvedomil, že má každý rok dvoje meniny, na Gustáva a na Pankráca.“

Táto historka o. i. poukazuje na Jančiho zlú životosprávu, ktorá postupne spôsobila jeho úpadok: „Žiadny dirigent ho nikdy nemohol primäť k štúdiu. Žiadny riaditeľ ho nedokázal prinútiť, aby abstinoval. Veľká duša, ktorá sa narodila v chudobe a nijako zvlášť sa nevyznala v čítaní, každý deň snívala v opojení. A keď mu Boh doprial dobrý deň, spil sa v noci do nemoty.“ Hlas mu začal slabnúť, v dôsledku pravidelnej a nadmernej konzumácie alkoholu mu zhrubol (z tenoru sa transformoval na barytón) a nespĺňal viac parametre javiskovej produkcie. Janči bol nútený presunúť sa do exteriéru Bratislavy, kde sa etabloval ako mimoriadne obľúbený pouličný spevák, pričom chodil oblečený v uniforme, ktorú si sám zložil zo starých divadelných úborov (odtiaľ aj prezývka tenorový generál alebo hudobný admirál) a svoj spev sám sprevádzal hrou na vlastnoručne vyrobenom harmóniu: „Z veľkého orgánu ešte zostali ohromné zvyšky. Z času na čas sa z jeho hrdla ozve zvuk, ktorý otrasie okoloidúcimi. Niekedy sa hudobníci zastavia a počúvajú tento vibrujúci spev a inokedy sa do piesní vpíja víno a rozmazáva zvuk ako špongia rozmazáva čísla na školskej tabuli...“ „Kto by nepoznal druhého Carusa, ako sa na sklonku svojho života nechal titulovať, tenorového generála predvojnovej Bratislavy? Veď celý húf ľudí sa zhromažďoval okolo neho, keď si pod Michalskou bránou alebo na vtedajšej Laurinskej ulici (pred Centrál pasážou, pozn. JV) postavil svoje vlastnoručne zhotovené harmónium a začal spievať niektorú známu opernú áriu alebo ľubozvučnú pieseň. Jeho hlas v niektorých polohách znel falošne, ale občas sa aj zaskvel, ak sa mu podarilo dostať ešte niečo zo svojho bývalého bohatého hlasového fondu. Takéto výkony vďačné obecenstvo často odmenilo potleskom, po ktorom nasledoval dážď mincí do „umelcovho“ klobúka. A šťastný „umelec“ pyšne vypäl hruď, pokrytú rôznymi vyznamenaniami ktoré si, prirodzene, sám udelil a rukou posielal bozky svojim poslucháčom.“

Bratislava na dobovej pohľadnici

Jeho repertoár bol široký, keďže nerozlišoval medzi jednotlivými hudobnými žánrami: „Čo Németh robí, robí dôkladne. Má svoje vlastné noty, ktoré si sám vymyslel. Prekladá piesne z maďarčiny do nemčiny a slovenčiny. Hrá „Kde domov můj“ v maďarčine, „Nie sollst Du mich befragen“ vo vlastnom preklade v češtine. Janči nepozná žiadne hranice. Nevyberá si medzi šlágrami, odrhovačkami, jazzom a opernými áriami. Hudba je pre neho vždy hudba, pesnička a pieseň sú jedno a to isté. Nerozlišuje. Od Pucciniho ku skladateľovi šlágrov je len krok, otočenie stránky na notovom stojane. Je to umelecký analfabet, ale má umenie. Umenie trafiť notu, z bolesti srdca, z temného nádychu prestrojenia, z génia, ktorý sa skrýva v jeho vnútri, pod vojenskou čiapkou so zlatým lemom, čo mu vynieslo prezývku „hudobný admirál“.“

V tejto role, v bezprostrednom kontakte s publikom, našiel trpké zaľúbenie: „Teraz, keď má denne publikum a neustále ho obmieňa, na napoleonsky zdevastovanej tvári často žiari šťastie spokojnosti. (...) Zenit svojho života dosiahol až teraz, keď dostáva honoráre v mosadznom tanieri, keď má manažéra, ktorý zaňho vyberá. Čo viac potrebuje spevák ako on než publikum, policajnú licenciu a zmenu programu? Čo viac potrebuje umelec ako potlesk, ktorý prichádza z nádvorí a padá na zem zabalený v papieri zo štvrtého poschodia? Život ho nedostal na dno. Uchopil ho tam, kde je uchopiteľný, v premenlivosti dňa, času a okamihu.“

Michalská brána v Bratislave

Medzi obecenstvom, vzdávajúcim tenorovému generálovi pod Michalskou bránou hold, sa zvykol nachádzať aj spisovateľ Emo Bohúň, ktorý si s Jančim vypestoval mimoriadne priateľský vzťah. Zachytil ho vo svojej knihe humoresiek a spomienok Zaprášené histórie: „Mal nádherný prepitý barytón, a keď svoj sýty hlas naplno vypustil, zachvela sa Michalská veža až do základov. Janči mal už vyše päťdesiat rokov, bol menšej zavalitej postavy, nosil okuliare o niekoľkých dioptriách a s trpkým úsmevom hovorieval o nevďačnosti tohto sveta, ktorý ho ako veľkého umelca neuznával. Zanevrel na celý svet, nad ktorý sa vysoko povzniesol, a za korunky, ktoré sa mu sypali do klobúka na zemi, ďakoval len nepatrným kývnutím hlavy ako kráľ, čo prijíma hold svojich poddaných. Nikomu nedôveroval, nikoho nemal rád, iba mňa, lebo iba ja som ho uznával za veľkého umelca, a to tým väčšieho, čím viac som si vypil. Nadránom som ho triasol za plecia a reval som mu do ucha: – Čo Caruso, čo Tauber, Gigli, Kiepura, to boli a sú slabí diletanti oproti tebe! Vtedy sa Jančimu zastrel zrak a horúcimi slzami mu zvlhli dioptrie. Mľaskavý bozk mi cupol na čelo a do hĺbky duše otrasený zašepkal: – Požičaj mi desať korún.“ Potom zvykli spolu zapadnúť do niektorej bratislavskej krčmy a nadránom, cestou domov, sa pravidelne zastavili na nádvorí Scharitzerovho domu na Laurinskej ulici (dnes na jeho mieste stojí DPOH). Tam si Janči znova rozložil harmónium a zahral Nedokončenú symfóniu od Franza Schuberta. Koncert uvádzal samotný Bohúň pompéznymi slovami: „Veľavážené publikum, tu môj priateľ a veľký majster zahrá vám Schubertovu Nedokončenú symfóniu!“ Obyvatelia domu sa vtedy zhromaždili na pavlačiach a radi Jančiho počúvali. Jedného rána k nim prikročilo asi 17-ročné dievča, ktoré im za ich výkon odovzdalo vecné dary poslané jej matkou, čo Jančiho hlboko urazilo: „(...) skypel a hrozne zachrčal: – Veď títo nás majú za žobravých spevákov! Takáto potupa! Mňa, presláveného umelca!“

Nádvorie Scharitzerovho domu v Bratislave (Zdroj: PamMap.sk, zbierka Juraj Šedivý)

Hroziaci konflikt sa s vypätím síl podarilo Bohúňovi uhasiť, ba čo viac, s dievčaťom a jej matkou, vdovou po úradníkovi, nadviazali priateľský vzťah, pričom sa na začiatku predstavili ako Franz Schubert a Wolfgang Amadeus Mozart zo Salzburgu. Ich vzťah sa prehlboval, Bohúň s Jančim dvojicu pravidelne navštevovali, pričom hostiteľka sa po čase osmelila aj glosovať aktuálnu spoločenskú situáciu: „Povedzte len, – vravela, – čo je to za hlúposť, že menia napríklad názvy ulíc. Justiho rad teraz zmenili na Dostojevského rad. To je predsa nezmysel. Lebo každý vie, kto to bol Justi, každý vie, že bol mešťanostom Prešporka, ale, prosím vás pekne, ktože vie, kto bol Dostojevskij, no nie?“ Dobrým zvykom bolo, že sa Janči na začiatku každej návštevy usadil k starému rozladenému pianínu pani domácej a ako entrée zahral svojim hostiteľkám Nedokončenú symfóniu. V tom čase začala Grétka – tak sa dievča volalo – chradnúť. Bohúň ju pravidelne navštevoval a prekvapujúco ľudský prístup preukazoval v tejto situácii aj inak zatrpknutý Janči: „I môj priateľ Janči prichádzal so mnou, hoci mal mnoho koncertov, najčastejšie pod Michalskou bránou, ale tiež v krčmách na Cukermandli, kde vyhrával dunajským rybárom, alebo na Vydrici, kde vymaľovaným bohyniam predajnej lásky spieval árie o ľaliách, o bielych orgovánoch a baladu o Mariške, ktorá z nešťastnej lásky vypila vitriol. V tomto prostredí Janči triumfoval. Tam zožínal svoje najväčšie úspechy, tam ho len uznávali za velikánskeho umelca.“ Napriek tomu si opätovne nachádzal čas aj na chradnúcu Grétku, ktorá ho pri jednej z návštev požiadala ako slávneho skladateľa, či by tú Nedokončenú predsa len nemohol dokončiť, čo on vďačne prisľúbil. Na Bohúňovo prekvapenie svoj sľub aj dodržal: „(...) keď už drobný sniežik poletoval za oblokom a Grétka už nevstala z postele, vytasil sa Janči s tým, že Nedokončenú dokončil. A hneď si i sadol k pianínu, zahral Nedokončenú, ale tam, kde sa má skončiť, nezastal, lež pokračoval v hre ďalej. Na môj najväčší úžas zahral niekoľko akordov z Trnavského pesničky o ružičkách, ktoré kvitnú zase v úplnej svojej kráse. Dohral a uklonil sa smerom ku Grétke, ktorej sa zjavil na tvári šťastný úsmev, a šeptom mu poďakovala. Potom v izbe nastalo ticho. Ticho bolestné, pridusené.“ O niekoľko týždňov Grétka zomrela. Na pohrebe nebolo veľa ľudí, no Janči nechýbal. Dovliekol si naň svoje malé harmónium a zahral na ňom „Schubertovu už-už dokončenú symfóniu. Za bránou cmitera sme sa rozišli. S ubolenou mamičkou sme chvíľu postáli pri bráne a pritom sme hľadeli každý niekam inam. – Tak ja už idem ... domov, – povedala a dodala: – Celý deň sneží, mnoho je snehu. – Mnoho, – zašepkal som a nevládal som povedať ani slova viac. Odišla a jej stopy hneď zavial sneh. Janči vzal pod pazuchu svoj nástroj a pustil sa do najbližšej krčmy a ja zas domov. Všetci sme odišli, rozišli sme sa, len Grétka zostala za železnou kovanou bránou.“

Kolotoče na Dunajskom veľtrhu

Posledný raz Janči vystupoval 2. septembra 1933 na Dunajskom veľtrhu. Na druhý deň ráno počas obliekania dostal mŕtvicu a ostal pripútaný na lôžko. Vtedy sa ukázalo, že tenorového generála poznali všetci, no v skutočnosti takmer nikto. Bratislavčania si, prirodzene, všimli jeho absenciu v uliciach mesta, no nedokázali si ju uspokojivo vysvetliť. Šírili sa fámy, že sa odsťahoval, či nebodaj zomrel. Pravdu zistili až v máji 1934, keď neboráka Jančiho vyhľadal novinár Jenő Rehorovszky a rozhovor s ním publikoval v denníku Prágai Magyar Hírlap. Janči dožíval v chudobnej podkrovnej izbe dnes už zbúraného domu na vtedajšej Židovskej 3. Starý dom s rozpadajúcimi sa múrmi, úzkym vchodom aj chodbami, točitým schodiskom a s množstvom nájomníkov stál na rohu s ulicou Medzierka šikmo oproti neologickej synagóge. Janči sa návšteve úprimne potešil a súčasne s trpkosťou v hlase skonštatoval, že „už deväť mesiacov ležím v posteli veľmi chorý a nikto, ale naozaj nikto ma neprišiel navštíviť, hoci mám v meste veľa dobrých priateľov...“ Počas rozhovoru spomínal na svoje kariérne začiatky s Lujzou Blahou i na povestnú zbierku autogramov, ktorú mu nakoniec ukradli. Prezradil, že jeho najobľúbenejšou skladbou je veľká ária z opery Tosca a pochválil sa, že pred časom poslal jednu svoju pieseň do prezidentskej kancelárie a dostalo sa mu odtiaľ najvyššieho uznania, za čo mu údajne mesto udelilo povolenie živiť sa ako pouličný muzikant. Ukázal na svoje nevyužívané „kolibríkové“ (prezývané azda podľa svojich menších rozmerov) harmónium ležiace  v kúte a vyhlásil, že ho odkazuje Múzeu mesta Bratislavy. Čitateľov isto prekvapila informácia, že Janči mal po boku manželku „s prešedivenými vlasmi“, ktorá sa o neho oddane starala, ako aj sestru v Pécsi, ktorá chcela zabezpečiť jeho prevoz do rodného Maďarska. Janči ponuku zvažoval aj vzhľadom k tomu, že bol členom Maďarskej asociácie penzionovaných hercov, no napokon ju odmietol, pretože si želal zomrieť v Bratislave, v meste, kde tak dlho žil a ktoré mu prirástlo k srdcu. Tak sa aj stalo. Janči Németh zomrel 20. apríla 1936 vo veku 58 rokov a pochovaný bol na Ondrejskom cintoríne. Pred smrťou stihol právne fixovať svoj sľub ohľadne harmónia. Podľa článku v denníku Pravda z roku 1948 „po smrti zanechal testament, podľa ktorého odkazuje mestu Bratislava svoje harmónium, ktoré dodnes leží na povale mestského múzea.“ Tenorový generál kedysi výrazne formoval kolorit mesta, no dnes je už takmer zabudnutý. Jeho hrob zanikol pravdepodobne v 70. rokoch počas úpravy cintorína a známy nie je ani ďalší osud harmónia uschovaného v múzeu.

Ján Vyhnánek